Za posledné obdobie sme viacerí z nás strávili s deťmi viac času ako obvykle. V tomto užšom kontakte ste si možno uvedomili veci vo vzťahu k výchove, ktorým ste dovtedy nevenovali toľko pozornosti.
Niektorým z nás zobrala táto situácia ružové okuliare. Na vlastné oči sme uvideli, že dieťa ako aj naša schopnosť ho vychovávať majú ešte veľký priestor na zlepšenie😊.
Hravá a pozitívna výchova dieťaťa - kto by to nechcel?
Ako si však poradiť s vecami ako vyžadovanie pozornosti, obhrýzanie nechtov, špáranie sa v nose, neporiadok vo veciach, pomočovanie, agresívnosť, drzosť, vyberavosť v jedle, strach v tme, ustráchanosť (stále sa niečoho bojí), prílišná hlučnosť, hanblivosť a utiahnutosť, meškanie, netrpezlivosť, nekoncentrovanosť, záchvaty a emočné výbuchy, podpichovanie a otravovanie ostatných detí, za každú cenu byť prvý a najlepší, nerešpektovanie potrieb druhých, slabá empatia?
Návodov sa nájde všade veľa, no funkčných riešení už pomenej. A vôbec, kto má nervy na to, všetky tie návody skúšať? Navyše moje dieťa a moja situácia je predsa absolútne jedinečná.
Áno, máte pravdu. Nie je to ľahké a obávam sa, že metóda pokus-omyl asi nikdy nevyjde z módy. Problémy dieťaťa sa dajú riešiť rôznymi spôsobmi. No my sa budeme sústreďovať na tie, ktoré sa neupriamujú na problémy. Ako to myslím? Hneď vám to vysvetlím.
Asi všetci poznáte ten pocit, aké ťažké je odnaučiť sa od zlozvyku. Ja som sa vždy skôr naučil hrať úplne novú pesničku ako sa odučil zlému spôsobu hraniu starej pesničky. Aby ste odstránili zlozvyk (problém), potrebujete ho akoby najprv odmotať z mozgových závitov a až potom začať namotávať správnym spôsobom ten nový. Avšak pri budovaní úplne nového zvyku ste oslobodení od prvej fázy (odmotávania) 😊. Podobný prístup môžeme využiť aj pri výchove detí.
Nemusíme sa toľko sústreďovať na samotný problém dieťaťa, ale namiesto toho sa budeme sústreďovať na budovanie toho, čo chceme mať namiesto problému.
Problém je vnímaný ako príležitosť naučiť sa novú skúsenosť, ktorá ešte nie je rozvinutá alebo u dieťaťa ešte chýba. A práve vďaka tejto novej skúsenosti sa problém vyrieši, resp. prestane existovať. Využívame tak prirodzenú tendenciu dieťaťa (platí aj pre dospelých) učiť sa nové veci.
Dieťa má výborné predispozície na učenie, je ako špongia (bohužiaľ aj v dobrom aj v zlom). Je pre neho oveľa ľahšie prekonať problémovú situáciu novonadobudnutou zručnosťou ako detailnou analýzou jeho problémov a zlyhaní.
Pretože platí jedno pravidlo: Čomu venujeme našu pozornosť, to rastie.
Preto nevhodným upozorňovaním na jeho nedostatky či prešľapy mu ich vlastne nechtiac vštepujeme. Každý z nás už asi zažil, že ne-predstavovanie si ružového slona, nie je tá najlepšia stratégia ako si ho nepredstavovať😊. Oveľa vhodnejšie je vyplniť obsah mysle niečím úplne iným (napr. zelenou lúkou) ako sa trápiť ne-predstavovaním toho, čo si nechceme predstavovať.
Takto napísané to, verím aj vám, príde ako ne-rozumná stratégia😊.
Analýza problému, ako napríklad “Prečo si to urobil? Čo ťa k tomu viedlo? Odkedy to robíš? Prečo sa nevieš ukľudniť? Čo je na tom tak ťažké? Kde si sa toto naučil? Od koho si to odkukal? Už zase?” a mnohé iné, ako sami cítite, nevytvárajú príjemné pocity. Navyše je možné, že práve vďaka tomu sa z dieťaťa stane odborník na svoj problém a nie odborník na jeho riešenie.
Rodič ako detektív úspechu
Keď už teda chceme niečo analyzovať, tak to skúsme radšej s jeho úspechmi. „Nachytajme ho“ pri niečom, čo si vlastne želáme, aby robil ešte viac.
Bude to viesť k zvýšeniu sebavedomia, k upevneniu toho, čo vlastne už dieťa robí (zvýši sa pravdepodobnosť, že v tom bude pokračovať). A navyše dieťa pochopí, že si všímate nielen jeho prešľapy, ale ste si vedomí aj jeho kladných stránok.
Pozor – netreba však čakať na veľký, grandiózny úspech! To by sme sa niekedy načakali 😊. Je užitočné zachytiť už aj malé pozitívne zmeny v správaní.
Vtedy naše zvedavé otázky fungujú v prospech prehĺbenia odbornosti na riešenie: “Všimol som si, že...Výborne, ako sa ti to podarilo? Vážim si, že... Spravilo na mňa dojem ako... Vďaka čomu sa ti to podarilo? Čo bolo na tom najťažšie? Ako dlho ti to trvalo?”
Nie je nevyhnutné vždy chváliť (o umení chválenia budem písať v mojom ďalšom blogu). Dôležitejšia ako pochvala je naša zvedavosť a pozornosť. Naše úprimné zvedavé otázky dávajú dieťaťu nielen pocit tak túženej pozornosti, ale pomáhajú mu uvedomiť si „ako“ sa mu to podarilo, aby to mohlo neskôr zopakovať a prípadne aplikovať na inú situáciu.
Nevyhnutnou podmienkou, aby toto mohlo nastať, je naša všímavosť. Pretože pochváliť a vyzdvihnúť môžeme len to, čo si všimneme. Túto zručnosť treba pestovať najmä pre prípady, kedy sa zdá ťažké nájsť niečo pozitívne. Ono sa ale vždy niečo deje. Nič nie je konštantne také isté, ide len o to, či sme schopní zachytiť drobné zmeny a rozdúchať malé iskričky vo väčší oheň.
Braňo Hromada – Kouč & Tréner